BYŤ K SEBE ÚPRIMNÝ: CESTA K POROZUMENIU A ZMENE
Každý z nás má predstavu o tom, aký by chcel byť. Sebavedomejší, pokojnejší, menej závislý od názoru druhých alebo schopný vytvárať zdravšie vzťahy. Do terapie často prichádzame s túžbou niečo na sebe zmeniť. Chceme sa zbaviť úzkosti, prestať opakovať tie isté chyby alebo konečne pochopiť, prečo sa nám v živote stále dejú podobné veci.
Zmena však nemusí spočívať iba v snahe stať sa niekým iným. Dôležitou súčasťou môže byť aj ochota lepšie spoznať seba samých – vrátane stránok vlastného prežívania, ktorým zatiaľ nerozumieme alebo ktoré by sme najradšej nevideli.
Často totiž nie je najťažšie priznať si, čo nás trápi, ale začať rozpoznávať, ako do našich ťažkostí vstupujú vlastné vzorce prežívania a správania.
Z pohľadu psychodynamickej terapie naše konanie neovplyvňuje iba to, čo si vedome uvedomujeme. Do vzťahov a rozhodnutí môžu vstupovať aj menej uvedomované túžby, obavy a skúsenosti z minulosti. Preto niekedy konáme v rozpore s tým, čo si sami želáme.
Môžeme túžiť po blízkosti, no zároveň sa jej báť. Chcieť rovnocenný vzťah, ale opakovane si vyberať partnerov, pri ktorých máme pocit, že musíme o lásku bojovať. Alebo si priať byť sebavedomejší, no každú kritiku prežívať ako dôkaz vlastnej nedostatočnosti.
Tieto rozpory nemusia byť náhodné. Niekedy súvisia so spôsobmi, ktorými sme sa kedysi naučili chrániť pred bolesťou, odmietnutím či sklamaním.
Prečo nestačí chcieť sa zmeniť?
Predstavme si človeka, ktorý sa neustále prispôsobuje druhým a nedokáže povedať nie. Môže sa učiť asertivite a snažiť sa presadzovať svoje potreby. Ak však zostane nepreskúmaný jeho strach z odmietnutia alebo presvedčenie, že lásku si musí zaslúžiť, zmena môže byť veľmi náročná.
Prispôsobovanie mu totiž možno kedysi pomáhalo udržať si blízkosť a pocit bezpečia. To, čo mu dnes komplikuje život, mohlo mať v minulosti svoj význam.
Psychodynamická terapia sa preto nesústredí iba na zmiernenie nepríjemných prejavov. Skúma aj to, prečo mohli vzniknúť, akú úlohu v našom živote plnia a pred čím nás môžu chrániť. Porozumenie týmto súvislostiam môže postupne otvárať priestor pre iné spôsoby, ako zvládať svoje prežívanie a vzťahy.
Stretnúť sa aj s tým, čo sa nám na sebe nepáči
Spoznať samého seba znamená pripustiť si aj menej príjemné stránky vlastného prežívania. Potrebu uznania, závisť, strach zo samoty, túžbu mať veci pod kontrolou alebo očakávania, ktoré kladieme na druhých.
Niekedy môžeme postupne rozpoznať aj to, ako naše vlastné reakcie a očakávania ovplyvňujú situácie, v ktorých sa opakovane ocitáme. Neznamená to, že sme zodpovední za všetko, čo sa nám deje. Môže nám to však pomôcť lepšie porozumieť tomu, čo dokážeme vo svojom živote ovplyvniť.
Takéto uvedomenie môže vyvolávať hanbu, neistotu či odpor. Nie vždy je ľahké pripustiť si vlastné rozpory alebo predstavu, že niektoré naše reakcie môžu mať aj iný význam, než sme im doteraz pripisovali.
Úprimnosť voči sebe však neznamená sebakritiku ani hľadanie vlastných nedostatkov. Znamená schopnosť pozrieť sa na seba so zvedavosťou a snahou porozumieť si, namiesto toho, aby sme sa za svoje prežívanie odsudzovali.
Práve preto je dôležité, aby terapia ponúkala bezpečný priestor, v ktorom nemusíme dokazovať svoju hodnotu ani sa snažiť pôsobiť lepšie, než sa v skutočnosti cítime.
Aj v terapii sa môže stať, že o niektorých veciach nedokážeme hovoriť otvorene. Môžeme sa obávať hodnotenia, cítiť hanbu alebo mať potrebu ukázať sa v lepšom svetle. Aj tieto pocity a obavy môžu byť dôležitou súčasťou terapeutickej práce. V postupne budovanom vzťahu s terapeutom môžeme začať rozpoznávať, čo nám bráni byť otvorenejší voči druhým aj voči sebe samým.
Prijatie seba samého otvára cestu k zmene
Prijať sa takí, akí sme, neznamená rezignovať na zmenu. Porozumenie vlastným vzorcom nám naopak môže pomôcť začať ich meniť vedomejšie.
Človek, ktorý lepšie porozumie svojmu strachu z opustenia, nemusí prestať túžiť po blízkosti. Môže sa však postupne učiť budovať vzťahy bez neustáleho prispôsobovania a obáv, že každá nezhoda znamená odmietnutie.
Človek, ktorý si uvedomí svoju potrebu uznania, nemusí prestať túžiť po ocenení. Môže však postupne prestať odvodzovať svoju hodnotu výlučne od toho, ako ho vnímajú ostatní.
Zmena teda nemusí znamenať, že sa staneme úplne inými ľuďmi. Môže znamenať, že získame väčšiu slobodu v tom, ako reagujeme na situácie, ktoré v nás predtým automaticky vyvolávali známe pocity a reakcie.
Terapia od nás nevyžaduje, aby sme boli od začiatku úplne úprimní, otvorení a pripravení na všetko. Je prirodzené, že niektorým stránkam svojho prežívania nerozumieme alebo sa ich bojíme pomenovať. Aj tieto obavy môžu mať svoj význam a zaslúžia si porozumenie.
Zmena sa niekedy začína práve vo chvíli, keď sa prestaneme usilovať byť takými, akými by sme podľa seba mali byť, a dovolíme si lepšie spoznať, akí naozaj sme. Nie preto, aby sme sa za svoje nedostatky odsudzovali, ale aby sme mohli žiť slobodnejšie a vedomejšie.